Európsky parlament: právomoci
Parlament uplatňuje svoje inštitucionálne postavenie pri tvorbe európskych politík vykonávaním rôznych funkcií. Účasť na legislatívnom procese, rozpočtové akontrolné právomoci, spoluúčasť na revízii zmlúv aprávo vystupovať pred Súdnym dvorom Európskej únie umožňujú Parlamentu dohliadať nad dodržiavaním demokratických zásad na európskej úrovni.
Právny základ
Články 223 – 234 a314 Zmluvy ofungovaní Európskej únie (ZFEÚ).
Ciele
Parlament ako inštitúcia, ktorá zastupuje občanov Európy, predstavuje demokratickú základňu Európskej únie. Na zabezpečenie demokratickej legitímnosti EÚ musí byť Parlament plne zapojený do legislatívneho procesu EÚ avmene občanov vykonávať politickú kontrolu nad ďalšími jej inštitúciami.
Právomoci ústavného charakteru aratifikačné právomoci (1.2.4)
Od nadobudnutia platnosti podlieha uzatváranie všetkých zmlúv opristúpení nových členských štátov azmlúv opridružení súhlasu Parlamentu. Jednotný európsky akt stanovuje tento postup aj pre medzinárodné dohody mimoriadneho významu pre rozpočet Spoločenstva (a nahrádza zmierovací postup ustanovený vroku 1975). Na základe Maastrichtskej zmluvy sa tento postup začal uplatňovať aj vprípade zmlúv, ktorými sa stanovuje osobitný inštitucionálny rámec alebo zktorých vyplývajú úpravy aktu prijatého postupom spolurozhodovania. Od nadobudnutia platnosti Maastrichtskej zmluvy je súhlas Parlamentu potrebný aj pre akty týkajúce sa volebného postupu. Od Amsterdamskej zmluvy sa súhlas Parlamentu vyžaduje aj vtedy, ak má Rada vúmysle vyhlásiť, že hrozí jasné nebezpečenstvo závažného porušenia základných zásad EÚ zo strany členského štátu, ato ešte pred tým, ako príslušnému členskému štátu vydá odporúčania alebo mu uloží sankcie. Každá revízia štatútu poslancov Európskeho parlamentu je zase podmienená súhlasom Rady.
Od nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy môže Parlament predkladať podnety na revíziu zmlúv amá rozhodujúce slovo pri zvolaní alebo nezvolaní konventu scieľom pripraviť budúce zmeny zmlúv (článok48 ods.2 a3 Zmluvy oEurópskej únii, Zmluvy oEÚ).
Účasť na legislatívnom procese (1.2.3)
Parlament sa zúčastňuje na prijímaní právnych predpisov Únie vrôznej miere vzávislosti od konkrétneho právneho základu. Zvýlučne poradnej úlohy postúpil do úlohy spolurozhodovateľa srovnakým postavením, ako má Rada.
A. Riadny legislatívny postup
Od nadobudnutia platnosti Zmluvy zNice (1.1.4) sa postup spolurozhodovania uplatnil na 46právnych základov vZmluve ozaložení Európskeho spoločenstva (Zmluva o ES). Týmto postupom sa Parlament dostal vpodstate na rovnakú úroveň ako Rada. Ak sa tieto dve inštitúcie dohodli, akt bol prijatý vprvom alebo druhom čítaní; ak sa nedohodli, mohol byť prijatý až po úspešnom zmierovacom konaní.
Lisabonskou zmluvou (1.1.5) sa postup spolurozhodovania premenoval na riadny legislatívny postup (článok294 ZFEÚ). Tomuto postupu podlieha viac ako 40nových politík, napríklad voblasti slobody, bezpečnosti aspravodlivosti, zahraničného obchodu, environmentálnej politiky aspoločnej poľnohospodárskej politiky (SPP).
B. DzԳܱá
Konzultačný postup sa naďalej uplatňuje na oblasti podliehajúce článkom27, 41, 48 Zmluvy oEÚ ana oblasť daní, hospodárskej súťaže, harmonizácie právnych predpisov, ktoré sa nevzťahujú na vnútorný trh, ana niektoré aspekty sociálnej politiky.
C. Postup spolupráce (zrušený)
Postup spolupráce (pôvodný článok252 Zmluvy oES) bol zavedený Jednotným európskym aktom arozšírený Maastrichtskou zmluvou na väčšinu legislatívnych oblastí, vktorých Rada prijíma rozhodnutia väčšinou. Tento postup uložil Rade povinnosť zohľadniť vdruhom čítaní pozmeňujúce návrhy Parlamentu, ktoré boli prijaté absolútnou väčšinou aktoré prevzala Komisia. Parlament tak získal skutočnú legislatívnu právomoc, avšak po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy bol tento postup zrušený (1.1.5).
D. ú
Postup súhlasu („consent procedure“, predtým známy ako „assent procedure“) bol zavedený Jednotným európskym aktom vroku 1986. Od nadobudnutia platnosti Maastrichtskej zmluvy sa postup uplatňoval na niekoľko legislatívnych oblastí, vktorých Rada rozhoduje jednomyseľne. Po Amsterdamskej zmluve sa obmedzil na štrukturálne fondy aKohézny fond.
Podľa Lisabonskej zmluvy podliehajú postupu súhlasu niektoré nové ustanovenia, ako napríklad články7, 14, 17, 27, 48 a50 ZEÚ, články 19, 83, 86, 218, 223, 311 a312 ZFEÚ aopatrenia, ktoré musí Rada prijať, ak sa preukáže, že je nevyhnutná činnosť EÚ azmluvy neposkytujú na tento účel potrebné právomoci (článok352ZFEÚ).
E. Právo iniciatívy
Maastrichtskou zmluvou získal Parlament aj právo legislatívnej iniciatívy, ktoré sa však obmedzilo na možnosť požiadať Komisiu opredloženie návrhu. Toto právo zostalo vLisabonskej zmluve zachované (článok225 ZFEÚ) aje podrobnejšie vysvetlené vmedziinštitucionálnej dohode medzi Parlamentom aKomisiou. Parlament navyše získal priame právo iniciatívy vniekoľkých konkrétnych prípadoch. Toto priame právo sa uplatňuje na nariadenia týkajúce sa jeho vlastného zloženia, voľby jeho poslancov avšeobecných podmienok upravujúcich výkon funkcií jeho poslancov, ako aj na zriadenie dočasných vyšetrovacích výborov ana nariadenia avšeobecné podmienky upravujúce výkon funkcie ombudsmana.
V ܳԱí prijatom vjúni2022 Parlament uviedol, že „vyjadruje pevné presvedčenie, že zmluvy by sa mali revidovať tak, aby Európsky parlament ako jediná priamo volená inštitúcia EÚ, ateda inštitúcia, ktorá zastupuje hlas občanov vrozhodovacom procese EÚ, získal všeobecné apriame právo legislatívnej iniciatívy“.
Rozpočtové právomoci (1.2.5)
Lisabonská zmluva odstránila rozlišovanie medzi povinnými anepovinnými výdavkami avročnom rozpočtovom postupe, ktorý sa vsúčasnosti podobá riadnemu legislatívnemu postupu, stavia Parlament na rovnakú úroveň sRadou.
Parlament zostáva jednou zdvoch zložiek rozpočtového orgánu (článok314 ZFEÚ). Do rozpočtového postupu je zapojený od jeho prípravy, najmä čo sa týka stanovenia všeobecných usmernení adruhov výdavkov. Prijíma rozpočet adohliada nad jeho plnením (článok318 ZFEÚ). Udeľuje absolutórium za plnenie rozpočtu (článok319ZFEÚ).
Parlament musí napokon udeliť súhlas aj vprípade viacročného finančného rámca (VFR) (článok312 ZFEÚ). VFR na roky 2014 – 2020 je prvým, na ktorý sa vzťahovali pravidlá ZFEÚ.
Kontrola exekutívy
Parlament má viacero kontrolných právomocí. Predovšetkým prerokúva výročnú súhrnnú správu, ktorú mu predkladá Komisia (článok233 ZFEÚ), aspolu sRadou dohliada na vykonávacie adelegované akty Komisie (články290 a291 ZFEÚ).
A. Uvedenie Komisie do úradu
Preskúmaním aschválením programu Komisie vroku 1981 začal Parlament tradíciu jej neformálneho uvádzania do úradu. ú Parlamentu stým, aby členské štáty mohli menovať predsedu ačlenov Komisie ako kolektívny orgán, sa však vyžaduje iba od nadobudnutia platnosti Maastrichtskej zmluvy vroku 1992. Amsterdamská zmluva zašla ešte ďalej apožaduje osobitný súhlas Parlamentu na menovanie predsedu Komisie ešte pred menovaním ostatných komisárov. Vroku 1994 zaviedol Parlament aj vypočutia dezignovaných komisárov. Podľa Lisabonskej zmluvy musí byť kandidát na predsedu Komisie zvolený vsúlade svýsledkami európskych volieb. Preto scieľom posilniť politickú legitimitu oboch inštitúcií Parlament vo svojom naliehal na európske politické strany, aby nominovali kandidátov na funkciu predsedu Komisie. Od roku 2014 bol zavedený postup navrhovania hlavných kandidátov, vrámci ktorého európske politické strany pred európskymi voľbami stanovia vedúcich kandidátov na funkciu predsedu Komisie. Hoci sa tento postup nakoniec vroku 2019 zamietol, považuje sa za dôležitý z hľadiska transparentnosti apolitickej legitimity inštitúcií EÚ (1.3.3).
B. Návrh na vyslovenie nedôvery
Už vRímskej zmluve sa nachádza ustanovenie onávrhu na vyslovenie nedôvery Komisii (hlasovanie onedôvere). Dnes sú včlánku17 ods.8 Zmluvy oEÚ avčlánku234 ZFEÚ uvedené všeobecné ustanovenia opráve Parlamentu hlasovať onávrhu na vyslovenie nedôvery Komisii. Prijatie návrhu si vyžaduje dve tretiny odovzdaných hlasov, ktoré predstavujú väčšinu všetkých poslancov Parlamentu. Úspešné hlasovanie onávrhu na vyslovenie nedôvery vedie kodstúpeniu Komisie ako orgánu vrátane podpredsedu Komisie/vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničnú abezpečnostnú politiku, pokiaľ ide o úlohy vykonávané vrámci Komisie. Doteraz sa Parlament niekoľkokrát neúspešne pokúsil využiť príslušné ustanovenia zmluvy austanovenia predchádzajúcich zmlúv akolégium Komisie odvolať.
C. Parlamentné otázky
Poslanci môžu predkladať otázky na písomné zodpovedanie predsedovi Európskej rady, Rade, Komisii alebopodpredsedovi Komisie/vysokému predstaviteľovi Únie pre zahraničné veci abezpečnostnú politiku. Podľa článku230 ZFEÚ Komisia musí ústne alebo písomne odpovedať na otázky Parlamentu alebo jeho poslancov aEurópsky parlament musí vypočúvať Európsku radu aRadu vsúlade spodmienkami ustanovenými vrokovacom poriadku Európskej rady avrokovacom poriadku Rady.
Parlamentné otázky majú preto formu otázok na písomné aústne zodpovedanie srozpravou alebo bez nej aotázok vrámci hodiny otázok.
D. Vyšetrovacie výbory
Podľa článku226 ZFEÚ je Parlament oprávnený zriadiť dočasný vyšetrovací výbor, aby preskúmal údajné porušenie práva Únie alebo prípady nesprávneho úradného postupu pri vykonávaní práva EÚ. Vtom istom článku sa stanovuje, že podrobné ustanovenia, ktorými sa riadi výkon vyšetrovacích právomocí, určuje samotný Parlament prostredníctvom nariadení zvlastnej iniciatívy po získaní súhlasu Rady aKomisie. Až do prijatia tohto ustanovenia sa právo vyšetrovať vykonáva vsúlade smedziinštitucionálnou dohodou zroku 1995, ktorá je prílohou krokovaciemu poriadku Európskeho parlamentu. Parlament opakovane vyjadril potrebu zlepšiť komunikáciu aspoluprácu medzi týmito tromi inštitúciami, aby mohol plniť svoj mandát na základe článku226 ZFEÚ. Vroku 2014 prijal . Rokovania troch inštitúcií onávrhu však ostávali na mŕtvom bode. Preto Parlament vapríli2019 prijal , vktorom vyjadril svoj hlboký nesúhlas spostojom Rady aKomisie, ktoré po viac ako štyroch rokoch neformálnych stretnutí naďalej bránia formálnemu stretnutiu, aby sa na ňom prerokovali možné riešenia zistených problémov. Parlament sa vo svojom ܳԱí domnieva, že Rada aKomisia nedodržiavajú zásadu medziinštitucionálnej spolupráce, avyzýva ich, aby snovozvoleným Parlamentom pokračovali vrokovaniach otejto problematike.
E. Kontrola spoločnej zahraničnej abezpečnostnej politiky
Parlament má právo na pravidelné informácie ztejto oblasti amôže sa na Radu obrátiť sotázkami alebo odporúčaniami. DzԳܱá sParlamentom je nevyhnutná vprípade hlavných aspektov azákladných rozhodnutí spoločnej zahraničnej abezpečnostnej politiky (SBZP) (článok36 Zmluvy o EÚ). Konzultačné postupy vrámci SZBP ofinančných otázkach zlepšilo aj vykonávanie . Vytvorenie novej funkcie vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci abezpečnostnú politiku zvyšuje vplyv Parlamentu, keďže vysoký predstaviteľ je zároveň podpredsedom Komisie.
Odvolania na Súdny dvor Európskej únie
Ak niektorá inštitúcia porušuje zmluvu, Parlament má právo začať konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie (SDEÚ).
Má právo zasiahnuť, t.j. podporiť jednu zo strán konania vo veci, ktorú SDEÚ prejednáva. Známym prípadom, keď bolo toto právo využité, je rozsudok vo veci Izoglukóza (vec138 a139/79 z29.októbra1980), vktorom SDEÚ vyhlásil nariadenie Rady za neplatné, keďže Rada si nesplnila povinnosť konzultácie sParlamentom. Vprípade žaloby pre nečinnosť (článok265 ZFEÚ) môže Parlament začať proti inštitúcii konanie pred SDEÚ za porušenie zmluvy, ako napríklad vo veci 13/83, vktorej SDEÚ rozhodol vneprospech Rady, pretože neprijala opatrenia týkajúce sa spoločnej dopravnej politiky.
Amsterdamskou zmluvou nadobudol Parlament právomoc podať žalobu ozrušenie aktu inej inštitúcie, ale iba scieľom ochrany vlastných výsadných práv. Od nadobudnutia platnosti Zmluvy zNice už Parlament nemusí osobitný záujem preukazovať amôže teda začať konanie rovnako ako Rada, Komisia ačlenské štáty. Parlament môže byť žalovanou stranou vkonaní oakte prijatom postupom spolurozhodovania alebo ak tretím stranám vyplývajú zniektorého zjeho aktov právne dôsledky. Článok263 ZFEÚ tak potvrdzuje rozhodnutia SDEÚ vo veciach 320/81, 294/83 a70/88.
A napokon môže Parlament požiadať SDEÚ aj opredbežné stanovisko ktomu, či je medzinárodná dohoda vsúlade sustanoveniami zmluvy (článok218 ZFEÚ).
Petície (4.1.4)
Keď občania Únie uplatňujú petičné právo, petície adresujú predsedovi Parlamentu (článok227 ZFEÚ).
Európska iniciatíva občanov (4.1.5)
Pod záštitou Výboru pre petície organizuje Parlament vypočutia snavrhovateľmi úspešne registrovaných európskych občianskych iniciatív. Parlament aRada 17.apríla2019 formálne prijali , ktoré nadobudlo platnosť 1.januára2020.
Menovanie ombudsmana
V Lisabonskej zmluve sa stanovuje, že Parlament volí európskeho ombudsmana (článok228 ZFEÚ) (1.3.16).
Eeva Pavy